Uponáhľaná doba » The Roseletters
51266
post-template-default,single,single-post,postid-51266,single-format-standard,edgt-core-1.1.2,ajax_fade,page_not_loaded,,vigor-ver-1.8.1, vertical_menu_with_scroll,smooth_scroll,fade_push_text_top,wpb-js-composer js-comp-ver-4.11.2.1,vc_responsive

Uponáhľaná doba

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, v akej uponáhľanej dobe žijeme? V dobe, kedy každý nový deň sa podobá tomu nášmu predchádzajúcemu. V dobe, kedy vládne stereotyp. V dobe, kedy práca, úspech a peniaze sú našimi prioritami. V dobe, kedy nemáme čas sa ani len na chvíľu zastaviť, vnímať okolie, vnímať samých seba a predovšetkým v dobe, kedy názory iných nám bránia posunúť sa vpred. Mám pocit, ako keby máme strach, že vlak na ktorý máme nastúpiť nám utečie. Pritom nám však sám život uteká pomedzi prsty.

Dnes je moderné, že si neustále kontrolujeme mobil, či nám náhodou niekto nevolal, nenapísal a či nás niekto neoznačil v nezmyselnom  príspevku.  Moderné, že cez sms-ky si vyznávame lásku, komunikujeme cez sociálne siete a tvárou tvár si nemáme čo povedať.  Moderné, že ľudia povedia toho veľa cez správy, že vám budú vyčítať vaše prehry, vaše slabosti a pritom v reálnom svete by na to odvahu nenašli. Typické, že v tejto dobe nás trápia najviac účty, kariéra, reputácia a popri tom už neostáva času nazvyš. Na polici sa nám kopia knihy, pretože nemáme čas čítať. Nevieme ako vonia príroda, pretože nemáme čas si k nej pričuchnúť. Zabúdame na našich najbližších, zabúdame zavolať mame a povedať jej, že sme vporiadku, že ju ľúbime, pretože jednoducho nemáme na to čas. Typické, že robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Robíme ich len z jedného dôvodu, aby sme mohli tím všetkým internetovým kamarátom ukázať, aký “skvelý“ život máme. Pritom však vieme, že to tak nie je. Každý z nás prežíva občas ťažké obdobie. Obdobie, kedy je veľmi smutný a veľmi slabý. Obdobie, kedy vidíme všetko čierno, kedy máme pocit, že na všetko sme sami. Obdobie, kedy sa už nevládzeme pretvarovať, kedy už nevládzeme sa tváriť a hovoriť, že všetko je vporiadku a nevládzeme sa ani  smiať.

Pre toto by sme nikdy nemali zabúdať na ľudí, ktorí sú s nami aj v čase slnka aj v čase búrky. Takisto by sme nemali zabúdať žiť v prítomnosti a robiť ju krásnou, vedieť sa aj zastaviť, usmiať sa a pomôcť aj iným. Ďakovať za každý deň, za teplú posteľ, za každé jedlo ktoré máme na stole. Nezabúdať,  ako vonia pocit slobody, aké je to ležať na tráve a pozorovať hviezdy.  A predovšetkým si pamätať, že aj ten najmenší krok v správnom smere končí ako ten najväčší krok života. Čo tak sa venovať trochu sebe? Čo tak vnímať aj kus z reálneho sveta?

No Comments

Post a Comment