Praha prvý deň » The Roseletters
51085
post-template-default,single,single-post,postid-51085,single-format-standard,edgt-core-1.1.2,ajax_fade,page_not_loaded,,vigor-ver-1.8.1, vertical_menu_with_scroll,smooth_scroll,fade_push_text_top,wpb-js-composer js-comp-ver-4.11.2.1,vc_responsive

Praha prvý deň

Ako sa aj hovorí, najväčšie dobrodružstvá, zážitky, zábavu a nové priateľstvá zažijeme a získame práve spontánnymi nápadmi, rozhodnutiami. Zisťujem, že aj keď si niečo naplánujem, nikdy nevýjde všetko podľa mojich predstáv, pretože život sa nedá naplánovať. Nikdy nevieme kto nás opustí, koho stretneme a zmení nám život, či len vyvolá úsmev na tvári, nikdy nevieme čo nás čaká a preto treba snívať, dúfať. No v prvom rade žiť. Tu a teraz. Nie zajtra. Nie mať strach.

Praha je jedným z mojich najlepších rozhodnutí, výletov. Bolo to celkom spontánne. Na školský výlet sme sa s triedou rozhodli, že toto miesto by bolo skvelé na náš posledný spoločný výlet na strednej škole. Čo mi ale bolo ľúto, bolo to, že sme tu mali stráviť len jednu noc. Prahu som nikdy nevidela a túžila som mať viac času, viac času sa jej nasýtiť. To sa mi splnilo, keď prišla sestra a navrhla mi, aby som išla navštíviť jej kamarátku. A tak sa stalo. Ani som nerozmýšlala nad tým, že sa stratím, že ma niekto v noci prepadne a ukradne, čo si myslí snáď každý rodič. Zbalila som sa a už som v noci o polnoci cestovala s malou dušičkou. Vystúpila som v Prahe o 6 ráno, ešte celá ospalá, no zároveň veľmi vzrušená a otvorená všetkému. Hovorili mi, že mám ísť za ľuďmi a tak som šla. Vyšla som z hlavného nádražia, kde ma už čakala sestrina kamarátka a spolu sme sa pobrali na metro. Z metra mi bolo popravde spočiatku blbo. Cítila som sa neisto z toho, ako rýchlo sme išli a že nič nevidím. Po čase som si na to však zvykla a teraz by som chodila už len metrom. Veci som si šla odložiť na byt a vybrala som sa do zoo, kde ma už čakal kamarát. Bola som docela nervózna, že mám tráviť čas s ľuďmi, ktorých nepoznám, nakoľko som hanblivá. Toto ma však už teraz veľmi povzbudilo a naučilo, že strach je len v nás, že záleží na nás ako veci prijmeme a ako reagovať budeme. Neľutujem nič. Práveže som len získala. Naspäť ale k zoo. Zoo bola úžasná, bola obrovská a viem, že ma z nej doteraz strašne bolia nohy. Ak niekedy budete v Prahe, určite zoo navštívte. Najviac čo sa mi však páčilo a pobavilo ma, bolo popravde kŕmenie kôz. Boli tak nenažrané, že za nami stále chodili a natrafili sme na jednu, ktorá mala divné krivé zuby, ktoré jej vytŕčali z úst a šialený pohľad. Bola strašne vtipná, no zároveň normálne sme sa báli, že tými obrovskými zubami nám odhryzne palce. Odvážila som sa a nakoniec som chcela kŕmiť len ju. Neskôr sme sa pobrali na Vyšehrad a tam strávili nejaký ten čas v parku. S kamarátkou už podvečer sme sa išli prejsť na Náplavku popri Vltave a vyšlapali sme si na jednu výhliadku, kde sme si kúpili drink, preliezli zábradlie a sadli si na kraj, kde bolo množstvo mladých ľudí. Dlho sme sa rozprávali o všetkom a o ničom. Bolo veľmi príjemne. Neskutočne sa mi to páčilo. Páči sa mi, koľko možností tu majú mladí ľudia, páči sa mi, ako to tu žije, ako ľudia neriešia. Bola to skrátka zmena oproti malej dedinke v ktorej bývam. 🙂

No Comments

Post a Comment