Nový začiatok » The Roseletters
51238
post-template-default,single,single-post,postid-51238,single-format-standard,edgt-core-1.1.2,ajax_fade,page_not_loaded,,vigor-ver-1.8.1, vertical_menu_with_scroll,smooth_scroll,fade_push_text_top,wpb-js-composer js-comp-ver-4.11.2.1,vc_responsive

Nový začiatok

Viete, je veľmi ťažké prestať s niečím, čo bolo súčasťou vášho každodenného života. Je ťažké vzdať sa niečoho, čo vás skutočne napĺňalo, čo vás robilo šťastným a vďaka čomu ste boli na seba kúsok hrdý, najmä keď sa vám darilo. A mne sa v poslednom čase začalo veľmi dariť. Začala som písať blog po anglicky, rozširovalo sa mi publikum každým dňom, denne mi pribúdali správy, ktoré mi vyčarovali úsmev na tvári a dodávali mi motiváciu, pribúdali mi followeri  a ja som bola z toho „happy“. Avšak až posledné dni som si začala uvedomovať, že ma skutočne niečo trápi. Že už nepíšem zo srdca a úprimne ako na začiatku, že každý deň a minútu myslím na to, čo by som nového vymyslela, čo by som mohla nového napísať. Pri každom výlete som rozmýšľala, kde si spravím takú a onakú fotku, aký outfit bude k tomu najlepší a pritom som si neužívala naplno tie okamihy, ktoré skutočne stoja za to. Pri založení blogu som si sľúbila jednu vec, a to tú, že nebudem jedna z mnohých, že nebudem pridávať bezmyseľné články typu – Bola som na obedíku s kamarátkou a pár fotiek k tomu, alebo že som si kúpila vysnívané topánky či kabelku, alebo som jedla skvelé jedlo a podobne. Proste len pár viet. Pre mňa toto úprimne nie je blog blogom, ale však 100 ľudí, 100 chutí. Na každom jednom mojom článku som si dala skutočne záležať, vždy som chcela, aby moje slová niečo čitateľovi dali, aby som ho inšpirovala, podporila alebo aby sa minimálne pousmial. Uvedomila som si však, že je čas na to, aby som sa pousmiala tentoraz aj ja. Uvedomila som si, že ja nie som dievča, ktoré by chcelo preraziť a vyniknúť za každú cenu vo svete blogerov, že nie som dievča, ktoré chce venovať hodiny sociálnym sieťam. Áno, písanie ma napĺňa, robí ma šťastnou, nie však už ako blogerku, od ktorej sa očakáva čo najviac článkov týždenne. Nikdy však nebudem ľutovať ten čas, ktorý som tomuto venovala. Spoznala som množstvo nových skvelých ľudí, získala veľa skúseností, väčší rozhľad a najmä ujasnila si priority, za čo som neskutočne vďačná. Skúsila som to a myslím, že je čas sa pohnúť vpred, že je čas na nový začiatok, že je čas sa venovať sebe, svojim snom a cieľom.

 

Množstvo z mojich čitateľov ani len netuší, kto skutočne som. Som obyčajné dievča, ktoré býva v malej dedinke pod Chočskými vrchmi a je študentkou gymnázia. ,, V skratke,  18 ročné dievča s plavými vlasmi, zelenými očami a pehami na tvári. Dievča, ktoré neustále premýšľa a ktorej žiadny papier, či zošit nezostane prázdny. Dievča s vášňou pre fotografovanie, jazdenie na koni, detaily, písanie a pre hudbu od skupiny Imagine Dragons. Milujem horúce kakao, veľa jem a potom si často nadávam. Mám strach z pavúkov, bojím sa eskalátora, nie som technický typ, veľa snívam, dúfam, pizzu jem naopak, cvičím, čítam, nenávidím matematiku a ani fyziku nemusím, píšem si denník, milujem lentilky, slnečné dni, spievam si keď upratujem, som tvrdohlavá, hanblivá, rada nakupujem, varím, tancujem keď som sama, často používam slovo ,,chutne a hodne“, mám psíka, sestru, ešte nikdy som neletela lietadlom, zbožňujem smiech, plačem, milujem…“

 

Uvedomila som si aj, ako som zanedbávala veci, ktoré pre mňa skutočne veľa znamenajú. Moja vášeň ku jazdectvu, ktorá ma už drží od prvého okamihu, kedy som vysadla na chrbát koňa pred mnohými rokmi a nechala sa unášať silou tohto vznešeného tvora. Zanedbala som fotografovanie a pre zmenu som pred fotoaparátom pózovala ja, čo ma však nerobilo tak šťastnou, ako keď držím v rukách ten fotoaparát ja.  Avšak už som sa rozhodla, v posledné dni si užívam každý okamih, každú chvíľu  či už s fotoaparátom či jazdeckými oťažami v ruke alebo si užívam čas strávený v prírode, na bicykli, ktorý sa stáva mojim novým a úžasným kámošom, alebo si skrátka užívam čas s rodinou, priateľmi. Neprestala som ani písať, píšem si pre seba, píšem si pre radosť a verím, že občas pridám článok, ktorý bude písaný zo srdca a verím, že si ho prečíta  pár ľudí, ktorí sú so mnou od začiatku a aj od začiatku ma podporujú. Môžem však s úsmevom povedať, dýcha sa mi lepšie a celý čas ako píšem tento článok sa usmievam a verím, že robím správnu vec. Myslím si, že je dôležité nájsť v sebe odvahu a nechať minulosť minulosťou a až vtedy budeme schopný sa opäť usmievať, nech sa to už týka čohokoľvek. Ja som ju našla a nie len preto aby som si dala dlhú pauzu od blogovania, alebo s ním skončila, ale aj pre omnoho viac v mojom živote.  🙂

Chcem sa Vám poďakovať za desiatky tisíce zhliadnutí mojich článkov a tísice čitateľov, boli ste skvelí. ĎAKUJEM.

 

S láskou Ruženka

No Comments

Post a Comment