Olomouc » The Roseletters
50670
post-template-default,single,single-post,postid-50670,single-format-standard,edgt-core-1.1.2,ajax_fade,page_not_loaded,,vigor-ver-1.8.1, vertical_menu_with_scroll,smooth_scroll,fade_push_text_top,wpb-js-composer js-comp-ver-4.11.2.1,vc_responsive

Olomouc

Presne o tomto čase pred týždňom som blúdila olomouckými uličkami, kochala sa starým mestom, fotila som, popíjala v jednej úžasnej reštaurácii domáci zázvorový čaj, smiala som sa, neustále kráčala a najmä cítila som sa šťastná a plná života. Toto mesto mi rozhodne prirástlo ku srdcu.

Do Olomouca sme s priateľom cestovali vlakom, obaja sme si objednali kávu, popíjali ju a sledovali tú nádheru mihajúcu  sa za oknom. Už som aj zabudla, aké je cestovanie vlakom príjemné, nemusíte nič riešiť, môžete hodiť všetko za hlavu, pustiť si príjemnú hudbu a spoza okna sledovať zamrznutú krajinu, míňajúce sa dediny a mestá. Našim hlavným cieľom bol deň otvorených dverí na univerzite, na ktorú by sme sa chceli hlásiť, aj keď síce ja som len v 3 ročníku a času mám ešte dosť, pomohlo mi to usporiadať si myšlienky, priority. O tomto ale nechcem. Po návšteve univerzity sme nastúpili na MHD a premýšľali sme, kde asi tak to centrum mesta je. Máme vystúpiť teraz, či až potom? Kedy vlastne??  Vystúpili sme na ulici, ktorá sa najviac podobala na tú, ktorá by mohla viesť priamo do centra. Trafili sme. Pár minútiek sme kráčali, až som nakoniec mala pocit, že som sa ocitla úplne niekde inde. Centrum je skutočne úchvatné, zem vydláždená a o architektúre budov ani nehovorím. Foťákmi sme len tak cvakali, potom sme sa už len kochali. Po nejakom tom čase nám však začala byť zima, teda mne, nakoľko som sa dáko extra neobliekla a to u nás na Liptove sme mali a aj máme o niekoľko čísel pod nulou viac a tak sme sa išli zohriať do Moravskej reštaurácie, kde sme si dali skvelý kurací vývar s domácimi haluškami a nejakými mäsovými guľkami, ktoré som si nevedela preložiť do slovenčiny a tak som ich neriešila, a o ktorých som neskôr zistila že sú to pečienky. Skoro som sa povracala rovno na stanici a skoro sa zo mňa stala vrahyňa, keď mi to ráčil povedať pán milostivý. Nebavila som sa s ním asi 5 minút, potom som už na to zabudla. 😀 Po skvelom obede (stále nevediac čo som to vlastne jedla) sme si dali ešte šálku čaju a pobrali sme smerom na hlavnú stanicu. Ja som samozrejme stresovala, že to zase nestihneme a tak som mala tendenciu ísť poklusom , spokojná som bola až keď sme došli na stanicu polhodinu dopredu a už som sa len modlila, aby sme nenastúpili na opačný smer.  Viete, my spolu sme takí “ šikovní “, že pomerne vždy nastúpime na úplne iný vlak, že vždy všetko omeškáme, alebo zakaždým dobiehame ako raz v lete, kedy sme z centra Bratislavy utekali na hlavnú stanicu v 35 stupňových horúčkach a ja som skoro odpadla od únavy, tepla, dehydratácie a aj tak sme omeškali náš posledný spoj… 😀

S láskou Ruženka

Photography: Jaroslav Dvorský

No Comments

Post a Comment